„Iba“ človek

Dom Matice Slovenskej Vás počas celého mesiaca marec pozýva na fotografickú výstavu „IBA“ ČLOVEK ... Je to výstava slovenského fotografa a cestovateľa na voľnej nohe Pavla Bartuša ktorého môžete poznať aj pseudonymom Hasan Om Hadi.

Pondelok 8. marec 2010 o 17:00 sa v Dome Matice Slovenskej v Snine bude konať vernisáž výstavy spojená s autorovou prednáškou, premietaním fotiek a prezentáciou Hasanovej knihy „Čo som hľadal a koho som našiel“.

Výstava zobrazuje fotografie portrétov, ľudí, dotykov s nimi a ich vnútrom, spojené so snahou zachytiť emócie a pocity. Každá fotografia je vlastný príbeh, stačí ho len nájsť. Výstava zahrňuje výber z viacerých ciest po krajinách Irán, Pakistan, Čína, Laos, Thajsko, Malajzia a Indonézia za posledných osem rokov.

Pár slov o autorovi a výstave „IBA“ ČLOVEK ...

Pavol Bartuš, autor fotografií a slov poukladaných do autorskej knihy, vydanej pod pseudonymom Hasan Om Hadi – Čo som hľadal a koho som našiel. Na prvý pohľad sa môže zdať, že je čímsi mimoriadny. Opak je však pravdou. Je taký, ako ktokoľvek iný, ľudskou bytosťou aké denne stretávame na ulici a často krát ich prehliadame.

K fotografii a cestovaniu mu dopomohla viac-menej náhoda. Popravde, skôr to bolo naopak. Najskôr prišla cesta, z ktorej si každý z nás chce priniesť nejaké obrazové spomienky. Jeden záujem vyvolal druhý, druhý podporil ten prvý. Vždy bol samouk, či už čo sa týka ciest, alebo fotografie. Neabsolvoval žiadne odborné kurzy a semináre. Fotografia bola preňho hrou s pokusom a omylom. Podobne to bolo aj s cestovaním. Najskôr sa vložil do rúk cestovných kancelárií. Veľmi rýchlo však zistil že to nie je to pravé orechové. Zhon, náhlenie, veľmi rôznorodý a nie vždy pre každého rovnako zaujímavý program a hlavne, nemožnosť život a krajiny zažívať. Chýbal bytostný kontakt s človekom. Prišlo hodenie do vody, dve možnosti – buď plávať alebo sa utopiť. Našťastie napriek tomu, že je neplavec, neutopil sa a naučil sa plávať v realite cestovného a vzdialeného života.

Ako prvá cesta bola návšteva Indonézie. Prvá cesta je vždy veľkou neznámou, hlavne v hľadaní seba. Autora táto cesta zlomila. Zlomila z anonymného pozorovateľa krajiny a jej krás, vonkajšieho života na bludára spoluprežívajúceho svoj život a s životmi ľudí. Ľudí ktorých mu do cesty prihrala vyššia moc. Nasledovali cesty do Turecka a Iránu, následne a okruh Thajskom – Malajziou a Laosom, následne trikrát po sebe pozemná cesta zo Slovenska cez Turecko – Irán – Pakistan – Čínu – Laos – Thajsko – Malajziu až po Indonéziu. Každá z týchto dlhodobých ciest netrvala menej ako pol roka. Každú z týchto krajín ako je očividné navštívil viac krát. Tak ako prvá návšteva bola obdivom neznámeho, ďalšie boli objavovaním, hľadaním a vžívaním sa do života ľudí. Nadväzovaní hlbších a hlbších vzťahov s ľuďmi, presnejšie teraz už priateľmi. Mal možnosť objaviť nielen vonkajšiu časť človeka, ale aj vzájomných medziľudských vzťahov a ich prežívanie. A čím bol bližšie k človeku ako človek, tým sa bližšie dostával k ľuďom aj fotograficky.

Drvivá väčšina fotografií, hlavne portrétov je aj príbehom daného človeka, za každou fotkou je zážitok, človek ako živá bytosť. O každom zachytenom človeku môže povedať jeho príbeh. Možno sa mnohí z vás pýtajú, prečo čiernobiela fotografia. Farba by im pridala viac života, možno informácií a pocitov. Osobne si však autor myslí opak. Pri čiernobielej fotografií sa stráca potreba vnímať farby, obrazy ako také, ale človek má naozaj možnosť vnímať len pocity, ktoré v ňom videný obraz vyvoláva. Ako autor sám priznáva, jeho snom bolo a je zachytávať pocity. Do akej miery sa mu jeho sen darí plniť už posúďte sami.

Fotografie sú výberom z všetkých predošlých ciest po Ázii. Zameraný je na človeka, jeho ruky a drobné životné situácie. Ako bonus sú pripojených 5 nových fotografíí z poslednej cesty.

Kniha „Čo som hľadal a koho som našiel“ je dlhoročným dielom. Práca na ňom zabrala viac ako 5 rokov. Sú v nej zachytené príbehy, zážitky a život s ľuďmi, priateľmi. Ich vzájomné vzťahy, prijímanie viery, života... Kniha nie je jednoznačným cestopisom. Ako sám autor hovorí, je to skôr „ľudskopis“. Snažil sa písať o ľuďoch, vzťahoch, pocitoch a drobných radostiach a starostiach bytia. Knihu si vydal sám, na osobné náklady, svojpomocne. Preto Vás autor prosí o zhovievavosť pri objavovaní drobných chýb. Vydal ju tesne pred zatiaľ poslednou cestou, čiže nie sú v nej publikované jej príbehy a fotografie. Kniha s ním na tejto ceste prešla celú Áziu a postretala väčšinu ľudí, ktorí v knihe budú večne žiť. Môžete žiť spolu s nimi....

Ďakujem....

Slnko v srdci......☺